Okrádala som vlastných rodičov
Príbeh, ktorý vám rozpoviem, je o jednejetape môjho života, keď bol pre mňa veľmi dôležitý môj výzor, oblečenie a pohľad, akým sa na mňa ľudia pozerali... Vždy som chcela dobre vyzerať. Či to bolo v škole, vonku s kamošmi, na párty... Bola som posadnutá dokonalým výzorom, preto sa aj stalo to, za čo sa hanbím dodnes. Svoju pubertu som prežívala najprv celkom pokojne, ako obyčajné dievča, nebola som nejaká rebelka ani ničím zvláštna. Také jemné, milé dievčatko. Keď som sa však dostala do veku 14 - 15 rokov, našla som si skvelú partiu báb, kde mala každá jedna dokonalý outfit, mejkap, jdnoducho celý výzor. Boli dračicami našej školy. Tiež som taká chcela byť! Na veci, šminky som utrácala viac, ako bolo treba. Môj vzhľad a dokonalosť sa stali mojou vášňou. Rodičia mi dávali dosť slušné vreckové, čo mi ale po čase prestávalo stačiť, keďže šom si chcela doplniť svoj šatník o nové módne doplnky a držať tak krok so svojimi kamarátkami. Od rodičov som žiadala viac peňazí, a keď sa ma pýtali, na čo ich potrebujem, mala som už dobre pripravené klamstvo, napríklad, že škola potrebuje nové moderné zariadenia, tak sa musí každý rodič založiť po 10 eur, ktoré šli, samozrejme, do vrecka mne... Rodičom sa to zo začiatku nezdalo čudné. Niekedy som sa zase vyhovárala na to, že chodím otrhaná ako bezdomovec, pričom môj šatník bol stále plný nových módnych handier... Raz sme šli s kamoškami ako obačajne opäť nakupovať a vo výklade som uvidela nádherné šaty. Stáli až 40 eur, ktoré som, samozrejme, nemala. Takmer som zošalela, že na ne nemám! Rozmýšľala som, čo urobím. A napadla ma tá najhroznejšia vec. Ukradnem mame z peňaženky ,,zopár eur"! Šaty som si kúpila, a tak mi už nič nechýbalo k šťastiu. Aspoň ja som si to myslela. To sa niekoľkokrát zopakovalo a ja som ,,zvyšovala dávky". A rodičia prišli na to, že im často chýbajú peniaze, a tak sa ma na to opýtali... Ja som sa bránila, že ako si môžu o mne myslieť, že som nejaká zlodejka, a zatĺkala som. No potom sa niečo vo mne zlomilo a musela som s pravdou von. Rodičia boli zo mňa veľmi sklamaní, ale neskôr mi odpustili. Úprimne som sa im ospravedlnila a sľúbila som im, že sa budem snažiť krotiť svoje chute kupovať si stále nové handry... Dnes sa mi to darí a som opäť to obyčajné dievča, ktoré nepotrebuje mať všetky módne hity vo svojom šatníku. A už viem, že šaty nerobia človeka.
(Kiri, 17)
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.